Už dávno ma tak silno nezasiahla pravdivosť žiadneho výroku ako tentokrát.Koľko ráz sa mi už stalo,že slová ako ďakujem,mám ťa rád,prosím,ktoré by mali byť samozrejmosťou,z mojich úst nezazneli.Niekedy človek skrátka nevyjadrí svoje pocity zo strachu.Zvlášť v mladom veku je veľmi zložité a obtiažne vyjadriť to,čo naozaj cítime.Ovplyvňujú nás všelijaké vonkajšie aspekty,hanbíme sa a je nám trápne vysloviť niečo ako,mám ťa rád.Prostredníctvom tohto by som chcela využiť mojich 5 minút "v telefónnej búdke".
,,Pravdou je,že mi na mojich rodičoch nesmierne záleží,aj keď ofrflem takmer všetko,čo predo mňa položia.To,že moja mama je pre mňa najkrajšou ženou na svete,som jej tiež nikdy nepovedala,a predsa to tak cítim.To,že moja rodina mi ponúka akýsi úkryt pred utrpením,ktoré na mňa na ulici číha .To,že ma vždy veľmi mrzí,keď sú zo mňa moji priatelia sklamaní.To,že o moju najlepšiu priateľku nikdy nechcem prísť,pretože bez slnka sa skrátka nedá žiť.To,že pohladenie mojich starých rodičov vždy obsahovalo čosi viac ako len pohladenie.To,že aj napriek tomu,že si ma veľmi sklamal a umožnil mojim slzám voľný priechod,nehnevám sa na teba."
Na vyjadrenie môjho dušvného obsahu by mi 5 minút v telefónnej búdke naozaj nestačilo.Na sklo búdky mi klope nervózny pán a podupkávajúc si nohou mi naznačuje,že mám poslednú minútu.Preto so slovami vďaky a lásky už nikdy nebudem šetriť.
,,Bože,ďakujem ti za môj život.Aj keď to tak často nevyzerá,pravdou je,že si mojou soľou a svetlom!"