Ale vráťme sa späť k môjmu príbehu o utľapkávajúcom agregáte.
Ako si tak stojím a klopím oči , príde vytúžený autobus.Všetci sa doň hrnú ako keď v supermarkete nad plným regálom stojí ceduľka:AKCIA! Aj teraz vidieť rozradostené "detské"očká a štipku egoizmu a súťaživosti v nich.Každý chce byť v teple prvý.Ako to však už raz v živote býva,prvý môže byť len jeden.Takisto aj druhý.Aj tretí.
S milým úsmevom púšťam starších spoluobčanov a snažím sa pretlačiť cez puberťákov,ktorých silno hrajúce slúchadlá začínajú trhať moje ušné bubienky.Keď už "víťazstvo" takmer cítim vo vzduchu,pocítim na ramene nemilý dotyk.Jeden zo staších spoluobčanov ma potľapkáva a prstom ukazuje,aby som sa zaradila dozadu.,,Čo si to dovoľuješ?To je demokracia!Čistá demokracia.Celý čas sa tu na mňa tlačíš ako nenormálna a vytláčaš ma z radu!"
Tlak mi stúpol asi o polovicu,ale z miery som sa vyviesť nenechala.Potom však deduško dodal:,,Ach,táto nevychovaná mládež!"
Vtedy môj pohár trpezlivosti pretiekol.Drzosť niektorých starších ľudí ma dnes totálne dostala.,,Poďte,pustím vás.A inak,vôbec som sa na vás netlačila.Iba som postupovala v rade."
,,Choď si,keď sa tak ponáhľaš"odvetil mi.Problém bol však v tom,že ja som nikam neponáhľala.Vyvsetlite mu to však.
No,a tu je tá jeho logika.Nakoniec vstúpil ako "víťaz" a celú cestu rozprával historku o nevychovanej dievčine svojmu "rovesníkovi" zo základnej školy.
A že my sme nevychovaná mládež!
